Prvé okamihy výchovy

Malý človiečik sa narodí a hľadá: pokojné „hojdana, hojdana“, stále rovnaké teplo, upokojúce „bim-bam“ matkinho srdca. Pôrod a s ním prvý nádych ho vovedú do sveta neustále sa meniaceho a cudzieho. Jediné, o čo sa malý človiečik opiera, jediné, čo pozná – je teplo matky. Teplo, meniace sa na silu lásky. Materinskej lásky. Na istotu v neznámom bludisku nových podnetov a podmienok. Len ruky matky ho bezpečne prevedú. Dieťa, predovšetkým v prvých dvoch rokoch života zo všetkého najviac potrebuje lásku matky, ale aj otca, sestričky či bračeka, starých rodičov.

Prvým spôsobom myslenia

je u dieťatka vnímanie, a to predovšetkým hmatové

. Preto je tak potrebný dotyk. Dotýkanie je spojené s kladným i záporným citovým prežívaním, veď aj vo svete dospelých symbolizuje city: lásku, nehu, nenávisť, opovrhnutie, ľahostajnosť, ... Pre dieťatko je dôležité dotýkanie – hladenie, pritúlenie sa – v mene lásky, zosobňujúcej preň bezpečie a istotu.

Veľký význam má vnímanie i ďalších podnetov: dieťa, zvyknuté na rytmické pohyby v tele matky potrebuje rytmickú zmenu polohy (napríklad hojdaním), ale aj príjemný rytmus uspávanky. Predovšetkým v prvých mesiacoch svojho života.

Dieťatko deväť mesiacov rástlo v takmer nemennom svete, preto tak túži po nemennom svete i mimo matkinho bruška. Má rado pravidelnosť denného režimu i pravidelné opakovanie jednotlivých podnetov. Len rastom a pribúdajúcimi mesiacmi stále viac a viac rastie aj túžba objavovať svet okolo seba, skúšať, čo všetko mu dovolí, kam všade ho pustí, ...

Svet dieťaťa by každý rodič najradšej vyformoval sám a to najradšej do formy vlastnej predstavy. Áno, ide to, ale len do istej miery. Každé dieťa si totiž na svet prináša svoj temperament – životné naladenie.

Priaznivo naladené sú bábätká pokojné, vyžarujúce úsmievavú spokojnosť.

Mrzuto naladené sú bábätká, reagujúce dráždivo na podnety, často plačúce. Upokojiť ich trvá dlho.

Sú bábätká citovo odolné a ľahko psychicky zraniteľné.

Sú bábätká, ktoré sa už pár týždňov po narodení silne presadzujú, upútavajú na seba pozornosť.

Sú aj bábätká, ktoré tíško čakajú, kým si ich niekto všimne.

Sú deti, ktoré reagujú na nepríjemný zážitok plačom bolesti, iné plačom vzdoru.

Sú deti, pomalé a pasivné, ale aj deti aktívne a rýchle.

Už z takýchto prvých reakcií malého človiečika vieme vybadať, aký bude jeho svet – pokojný alebo plný búrlivých prekvapení. Či to bude svet, do ktorého človiečik vpustí (a v akej miere) rodičovské výchovné podnety.

Dieťa vo veku okolo dvoch rokov si začína postupne uvedomovať svoje „JA“.

Predovšetkým to, že dokáže ovplyvňovať okolie. Všíma si, ako reaguje mamka, tatko, ..., keď zaplače, keď hodí čosi o zem (obzvlášť, keď samo seba hodí o zem), keď niečo silou mocou ťahá k sebe, ... Práve v tieto okamihy sa rozhoduje o VÝCHOVE

. Ak sa takýto okamih nevyužije správne, žiaden ďalší výchovný okamih ho už nenapraví! Práve tu sa rozhoduje: presadí si dieťa plačom, krikom, vzpurou, nejedením, ... svoje, alebo mu rodičia ukážu, že existuje istý poriadok i hranice, ktoré sa nesmú prekročiť!

Dieťa, ktorému sa podarí rôznymi formami vzdoru presadiť svoju vôľu, začne považovať rodičov za slabších a seba za silnejšieho. To nie je jediný problém. Zároveň dieťa stráca pocit bezpečia pri svojich „slabších“ rodičoch. Stráca bezpečie, ktoré ho má v priebehu rastu chrániť aj pred prepuknutím vlastnej agresivity, nepokoja, neurotickými prejavmi. Určité prejavy agresivity či zlosti v istej miere prejavuje každé dieťa, ale je na rodičoch a ich vedení – ich láske, aby pomohli dieťaťu vysporiadať sa s nimi. Je dôležité,aby dieťa pochopilo, aby si uvedomovalo, čo je dobré a čo je zlé. Dvojročné dieťa sa správa prevažne spontánne, pred tretím rokom by mali viac jeho aktivitu usmerňovať rodičia

.

Dieťa do troch rokov

potrebuje pocit bezpečia oveľa viac ako pocit slobody či moci. Je len a len na rodičoch, aby mu s láskou a rozumne určili hranice – toto je dobré a toto už nie, túto hranicu neprekračuj. Dieťa nie je zmätené – vyrastá vo svete s dostatočným priestorom pre správny vývoj, ale so svojimi hranicami.

A je už len a len na rodičoch, aby určili hranice aj samy pre seba – takéto dieťatko chceme my a takéto je už ono...